Jdi na obsah Jdi na menu
 


Legendárne útoky

20. 8. 2010

Útočné formácie – legendárne útoky.

Od začiatku hokeja ako hry organizovanej pravidlami sa útočná formácia skladá z troch hráčov. Stredného útočníka, pravého a ľavého krídelného útočníka. Ideálne zostavenie útočnej formácie, ďalej v mojom článku vedené už ako ú.f. vyžaduje aspoň jedného hráča s vysokou streleckou potenciou, dostatočne silného a obratného pre boj pred súperovou bránkou v koncovej fáze. Ďalej jedného konštruktívneho hráča so stálym prehľadom o hre s tvorivými prvkami a jedného hráča ovládajúceho pre obrannú hru po celej ploche, bojovníka, tzv. nosiča vody. V praxi sa mnou spomenuté tieto funkcie vzájomne prekrývajú.

V útočných a obranných systémoch sú dané úlohy jednotlivých aktérov vo formácií pomerne presne, ale tvorivosť a improvizácia nie je potláčaná, ba priam vítaná. Toto všetko záleží od určitej schopnosti hokejového myslenia a inteligencie jednotlivých hráčov. Spočiatku sa v hokeji hralo iba s jednou útočnou formáciou a vtedy sa ešte nesmelo striedať. Až neskôr v dvadsiatych rokoch minulého storočia sa začalo striedať ojedinele jedného, potom neskôr dvoch útočníkov. Cez druhú svetovú vojnu a po nej sa už hralo s dvoma ú. f. a točilo sa na troch obrancov. Až v päťdesiatych rokoch minulého storočia sa začali objavovať tri ú. f. Lenže väčšinou mužstva s nimi aj keď nastúpili, tak dohrávali jednotlivé tretiny, alebo zápas s dvoma útokmi, v ktorom volili tých najlepších hráčov. Toto praktický vydržalo až do konca sedemdesiatych rokov min. storočia, až kým v jej polovici na profesionálnej úrovni začal pravidelne v Dyname Riga sovietsky tréner Viktor Tichonov praktizovať štyri útoky. Tu hodno spomenúť, že na štyri útoky v repre hrali prvýkrát práve naši hokejisti v sezóne 1974/75 na turnaji Izvestije, ktorý sa hral výnimočne počas sezóny až do záverečnej prípravy pred MS. Iba pre osvieženie pre pamätníkov, keď sme v Prahe pred MS 1975 v Nemecku porazili tri krát majstrov sveta ZSSR 6:1, 4:2 a 9:3 sme nastupovali s ú. f. – Eduard Novák, Nový, Augusta – Martinec, Jiří Novák, Bohuslav Šťastný – Ebermann, Hlinka, Jiří Holík  – Marián Šťastný, Kochta, Pouzar. Lenže vtedy na MS smelo byť iba osemnásť korčuľujúcich hráčov, tak sa zväčša volilo 6 + 1 obrancov a 9 + 2 útočníci…

Na Kanadskom pohári 1976 vystúpili hlavne reprezentácie Kanady, ZSSR a čiastočne aj ČSSR so štyrmi ú.f.

V európskom ponímaní na rozdiel od zamoria vždy bola dôležitá zohratosť útokov, ale už aj v zámorí po príleve veľkého množstva európskych hráčov s citom pre kombináciu, hráči upustili od nastreľovania pukov do obranného pásma a často volia kombináciu. Všade v tímoch dávajú zohratosti ú.f. veľký význam, preto nie je výnimkou ani reprezentácia, ale tam je to obťažnejšie…

Jednotlivé formácie v repre skladali sa a skladajú aspoň podľa zohratých dvojičiek. Pravda je veľmi o to výhodnejšie, keď s oddielu do repre príde celá kompletná ú. f. Lenže v súčasnosti pri pohybe a roztrúsení najlepších hráčov v oddieloch už to je takmer nemožné.

V šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia to bolo najme v sovietskom mužstve bežné, že aspoň dva kompletné útoky hrali v klube a potom v reprezentácii. Takto dávalo sovietom veľkú výhodu, najme v ťažkých zápasoch, keď sa rozhodovalo o výsledku.

Pretože u nás do reprezentácie prichádzali hráči z viacerých oddielov, tak sa to zväčša stávalo na jednotlivých dvojiciach, ale v ZSSR mali tu výhodu, že ako sa verejne hovorilo: Na koho si tréner Tarasov, či neskôr Tichonov ukázal, tak tohto hráča mal vo vojenskom CSKA, veď predsa vtedy išlo o vyšší – reprezentačný záujem. Vrchol každého hráča nebolo NHL, ale česť reprezentovať. Preto mal Tarasov z CSKA po ruke pre repre účely také útoky ako v šesťdesiatych rokoch minulého storočia: Alexandrov, Aľmetov, Loktev. Neskôr Vikulov, Polupanov, Firsov a zo Spartaka Moskva – Boris Majorov, Staršinov, Jevgenij Majorov . Potom po strate výkonnosti dvojičky Borisa Majorova s nimi striedavo hrávali Viktor Jakušev, či Zimin. Potom sa vytvoril Spartakovsky útok: Martyňuk, Staršinov, Alexander Jakušek, či neskôr v sedemdesiatych –Šalimov, Šadrin, A. Jakušev. No ale vrcholom Tarasovovho produktu bol nesporne útok: Michajlov, Petrov, Charlamov, ktorý začal hrať pred MS 1969 a s menšou výnimkou bol po kope až do ZOH 1980. Tu hodno spomenuť, že keď práve tento útok z rôznych príčin nehral spolu, tak vtedy na MS nebol celok ZSSR majstrom sveta. Vždy vtedy, aj keď niektorí hráči v mužstve zlyhali pri dosiahnutí vrcholu na nejakom svetovom podujatí, tak tento útok M,P. Ch nikdy nesklamal a vždy zabral v pravú chvíľu a rozhodoval zápasy.

Ako sa vtedy medzi nami fanúšikmi rozprávalo, že tí hrali ako stroje, či bola, alebo nebola v mužstve nálada, alebo pohoda. Táto zohratosť jednotlivých formácií a hlavne tej mnou najviac spomínanej mala najväčšiu zásluhu aj pri veľkých víťazstvách s najlepšími mužstvami NHL. Samozrejme, že sovieti mali na MS, či ZOH aj iné ú. f. aj z klubov Dynamo Moskva, či Krídiel Sovietov, ale najviac úspešné boli mnou spomínané a niektoré iné z CSKA, či Spartak. Lenže tie, hrali iba tak, že na nejakom významnom turnaji sa skvele ukázali a potom zapadli do priemeru a hrali už iba v oddiele, alebo sa vytvorili nové.

No, a v osemdesiatych rokoch minulého storočia sa podarilo Tichonovovi vytvoriť toľko ospevovaný super útok : Makarov, Larionov, Krutov. Tento útok, ktorému kde inde, ako v zamorí dali názov – K,L,M rozšíril sa ešte k dokonalosti v súčinnosti celej päťky, keď k ním tréner priradil do obrany dvojicu Fetisov, Kasatonov.
Táto päťka rozhodla veľmi veľa víťazných zápasov a priniesla zbornej ZSSR, ako aj tímu CSKA veľkú slávu. Dosial si nepamätám, ktorá päťka na sveta odohrala napríklad toľko úspešných presiloviek. Presilovky hrali aj celé dve minúty, aj keď nedali gól, ale zvyčajne v ďalšej boli znova nasadení a už boli úspešní… Potom v druhej polovici osemdesiatych rokov dobre sekundovala útoku K,L,M formácia: Chomutov,Bykov,Vasiljev a keď sa veľmi zriedka stálo, že K,L,M „neúradovala“, tak práve títo borci “zamakali“… Na konci osemdesiatych rokov pripravoval Tichonov ďalší útok, ktorý mal pod drobnohľadom už u mládežníkoch: Mogiľnyj, Fjodorov, Bure. Tento útok mal prekročiť dokonalosť K,L,M… Lenže po emigrácií 1989 Mogiľneho a potom odchode Fjodorova a po spoločenských zmenách v ZSSR aj Bureho, k tomu už nedošlo.

V Československom hokeji sa najviac zapísal do histórie hneď tri útoky. Je zaujímavé, že v časoch, keď bola Kometa Brno v najväčšej sláve nemali nejakú super útočnú formáciu, ktorá by dlhodobo hrala spolu v klube a v repre. Až v Jihlave sa vytvoril útok: Jan Klapáč, Jaroslav Holík a Jiří Holík, ktorý odohral v klube, ako aj v repre niekoľko výborných sezón a bol v týchto tímoch pravidelnou oporou. Dve sezóny v lige ako aj na MS hral s Holikovcami v útoku Jan Hrbatý…

Potom v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa v Tesle Pardubice vytvoril útok: Martinec, Jiří Novák, Bohuslav Šťastný, ktorý to ťahal celé desaťročie a bol aj niekoľko krát na významných svetových podujatiach. Práve protagonisti tohto útoku predviedli, aká je dôležitá zohratosť útoku, navyše keď každý z týchto aktérov v tomto útoku vynikal aj svojou variabilitou pri riešení herných činnosti v danom momente a okamihu, tak potrebné pri jednotlivom vývoji stretnutia. No a v sedemdesiatych rokoch vznikol dokonca v Slovenskom hokeji útok bratov Šťastných, ktorý bol ojedinelý svojho druhu v tom, že nikdy pred tým, ani potom nebol tak úspešný útok súrodencov. Hrali spolu v Slovane Bratislava,v reprezentácií a potom dokonca sa presadili aj za morom v NHL. Keď pardubická ú.f. hrala typicky kombinačný a technický československý hokej, tak útok bratov Šťastných povýšil tieto hokejové prvky aj na silový hokej s častou streľbou vtedy už žiaduci najme v konfrontácií so zámorskými hokejistami. V Košiciach sa môžu hrdiť tiež bratským útokom: Jozef Lukáč, Imrich Lukáč, Vincent Lukáč; – ktorý pôsobil v Československej lige, priťahoval na štadióny záujem divákov vtedajšej celej ČSSR a hlavne pre košický hokej toho veľa urobil.

Na MS 1955 Grant Warvick, bývali hráč NHL, ako hrajúci tréner spolu so svojimi bratmi Wiliamom a Dickom hral tiež v jednom útoku na MS 1955,kde po predošlom roku prinavrátili Kanade titul. Preto, keď sa do reprezentácie dostali bratia Šťastní, tak sa spomínalo, že napodobnili práve týchto kanadských súrodencov, lenže bratislavskí rodáci ich slávu oveľa prevýšili a rozšírili. Keď sme už pri súrodencoch a ich pôsobenie v športe, tak v hokeji nad všetkými sa vynímajú bratia s menom Sutter od najstaršieho až po dvojičky: Brian, Darryl, Duan, Brent, Rich a Ron. Aj keď nikdy spolu vrcholovo nevytvorili jeden útok, ale dovolil som si ich pre ich surodenecku vynimočnosť spomenuť. Z nich prave najuspešnejší Brent, ktorý hral dlhé roky v New York Islanders , – kde istý a dosť dlhý čas pôsobil jeho starší brat Duan, – vytvoril ú. f. : Bossy, Brent Sutter,Tonelli; ktorá takto hrala spolu aj na Canada cupe v roku 1985, kde bola veľkou oporou víťazného mužstva. Ten istý Bossy predtým tvoril NYI ú.f.:Bossy,Trottier,Geal; ktorá bola zasa oporou Javorových listov na CC r. 1981.
No a keď sme pri výpočte klubových formácii, tak ostrí chlapci z Philadelphie tvorili ú. f. – Leach, Clarke, Barber. Táto formácia hrala v Kanadskom mužstve zasa pre zmenu na CC v r. 1976.
 

 

V osemdesiatych rokoch sa črtal ďalší útok, ktorý vo VSŽ Košice mal mať tu istú klubovú príslušnosť. Len neviem, či by teoreticky Vincent Lukáč, Peter Ihnačák, Liba hrali spolu, keďže najme Vinco bol viazaný na svojho brata a Peter tiež sa zmienil, že by chcel hrať v útoku spoločne s bratom Mirom. Nakoniec všetko bolo po emigrácii Petra iné. Lenže potom po príchode Igora Libu z vojny vznikol v Košiciach útok : Miroslav Ihnačák, Vodila, Liba. Táto ú.f. dosahovala reprezentačnú kvalitu a v sezóne 1984/85 dokonca útočila v góloch na rekord bratov Šťastných. Bohužiaľ Miro bol z politických príčin pre repre nežiaduci, šikanovaný ŠTB,takže nakoniec opustil republiku a po ďalšom črtajúcom sa kvalitným útokom v klube pre repre „zľahla zem“.

V osemdesiatych rokoch v Jihlave ešte pre reprezentáciu vznikla vynikajúca trojica: Rosol, Kameš, Klíma. Ale ta na MS 1985 pre zranenie Petra Klímu nevystúpila, iba pre ČSSR na neslávnom CC 1985. Potom po emigrácii Klímu sa zákonite rozpadla. Práve v Jihlavskej Dukle sa čas od času vytvorila kompletná ú.f., ale po odchode hráčov do civilu sa rozpadla. Začiatkom deväťdesiatych rokov vznikla v Trenčíne ú.f. Pálffy, Petrovický, Jánoš; Táto ú.f. bola vysoko produktívna, mala veľkú zásluhu na historickom titule Dukly vo federálnej lige. Lenže vtedajší tréner repre Česko – Slovenska Ivan Hlinka na MS 1992 nezobral z nich žiadneho, aj keď Žigmund Pálffy hral už na Kanadskom pohári 1991. Tento Trenčiansky útok takto spolu vystúpil na Sheefieldskej kvalifikácií pre ZOH 1994, ako aj na samotnej olympiáde, ale už každý hráč tohto útoku hral v inom klube. Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa v St. Louis Blues vytvorila ú.f. z hráčov spod Tatier v zložení Demitra, Handzuš, Bartečko; ale takto v repre na vrcholovom podujatí nevystúpila nikdy, lebo keď mala nadej, tak Pavol Demitra sa pred koncom sezóny zranil, ale vlastne vtedy vznikol na MS 2000 jeden vynikajúci útok: Šatan, Handzuš, Bartečko ktorý mal leví podiel na úspechoch Slovenskej repre. Tiež v poslednej dobe pri našej pôsobí útok: Mn. Hossa, Demitra, Gáborík; z bývalých hráčov, ktorí pôsobili v Dukle Trenčín, ale na klubovej úrovni toho veľa nenahrali, snáď len ojedinele počas výluky NHL.

V súčasnosti s použitím klubovej ú.f. v reprezentácií je to už takmer iba snom, lebo najlepší naši hráči sú zväčša jednotlivo roztrúsení po celom svete. Jedine momentálne v Spartak Moskva tréner Říha dáva Radivojeviča, Cibáka, Růžičku niekedy v stretnutí podľa potreby spolu.